SALUT
Počas Jari som si povedala že toto leto si chcem spraviť sólo výletík. Pár rokov som si priala navštíviť Rím, a potom ma napadlo že skúsiť možno Mníchov, odkiaľ pochádzajú moje rodinné korene.
Tak bolo rozhodnuté.
Prišiel Júl a mňa už aj tak trochu prechádzala chuť na tento výlet ísť, že veď môžem ísť inokedy, tie mestá stále budú existovať, môžem viac času stráviť doma, ušetriť nejaký groš...Tieto výmysli vznikli jedine preto že som na to už dlhšie čakala a to čakanie ma možno omrzelo. No jednu sobotnú noc pri pozeraní Jamesa Bonda som si povedala, Klára nevymýšľaj a choď, tak niečo po 2:00 som si kúpila všetky lístky na cesty a ubytovania, od nadšenia som zakričala do hlbokej anglickej, letnej noci a s radosťou šla spať, že o dva týždne vyrážam na dobrodružstvo!
Vyštartovala som 21. Júla, ešte predtým, úspešne som sa vysťahovala z ubytka, sadla na rýchlik do Londýna. Tu som so sestrou strávila ešte pár príjemných chvíľ ktoré sme si osladili úžasným drinkom, a jedna slečna mi dokonca zdelila kompliment; with that hat and the drink... oh you look so tropical! And I was likeee: Haha thanks. Takže tu je Môj London Tropical look.
Nasledujúce ráno 8:30 z Vicotria Station sa začína môj 6 denný journey, autobusom do Mníchova. Tak si predstavte že toto bola nekonečná cesta. Cestovať dlhšie som zvyknutá no toto bol záťah riadny. Necelých 24 hodín v autobuse, bolo naozaj vyčerpávajúce (a také že lietadlo nepoznáš?). Zvažovala som viaceré možnosti no lety do Mníchova boli extrémne drahé a ešte k tomu leteli veľmi neskoro v noci, takže autobus bol vhodnejšia voľba.
Prvý stresový moment nastal, keď som prestupovala v Kolíne kde som dve hodiny čakala na autobus, jedna tabuľa hovorila že chodí každý deň, no druhá povedala že tento autobus dnes nejde. Tak som sa trochu vystrašila čo bude. Po dvoch hodinách prichádzal čas autobusu, a nikde nič a už to začínalo... Čo teraz? Kúpim si predraženú letenku ? Zavolám pani Merkelovej či mi niečo neporadí? Po 20 minútovom meškaní autobus prišiel a srdce som mala na mieste. Čo bolo super, autobus bol pekný, dvojposchodový, čistučký, a klimatizovaný a cestu som si krátila čítaním, kreslením a robením zápiskov do denníčka (koľko nemeckých miest za noc som prešla, ako veľmi som bola unavená, dlhá sekundy v autobusovom wc...).
No hľa tu prichádza druhý stresový moment; na noc som si dala nabiť telefón, prišli sme do Mníchova na stanicu, telefón mŕtvy "vďaka" môjmu neúspešnému káblu z Primarku. Vystúpila som, a rozmýšlala som čo robiť, na stanici nebola židana wifi, tak som vyšla na ulicu a moja mp3ka resp. záložný iphone 4 , náhodne chytil wifi a vďaka mapám som bola čoskoro v hoteli. Tu som nabila telefón cez notebook, počkala na 9:00 kým sa otvorí Apple Store aby som si išla kúpiť poriadny kábel. Tak som teda polomŕtva vyrazila do upršaného, pochmúrneho, mníchovského, pondelkového rána. Kábel kúpený a že si skúsim dať kávu aby ma aspoň kúsok prebrala (kávu často nepijem a nikdy som necítila účinok žeby som z nej mala nejakú enerdžy, zvláštne) z tej kostidolámanej noci v autobuse. Keď som sa ale v menu dočítala že káva stojí 4,50 čo ma dostatočne prebralo išla som do Mcdonaldu kde som si ešte dobila telefón a pri (predsalen káva) cappuccine rozmýšlala čo teda dnes vymyslím. Po rozjímaní som sa vybrala späť do hotela kde som sa zmohla na sprchu a 6 hodinový spánok. Keď som sa prebudila, už som mala pokojný pocit že už je všetko dobre. Dala som sa do poriadku a vybrala objavovať Mníchov.
Bolo krásne, slnečné poobedie ktoré som si maximálne užila prechádzaním uličiek, chrumkaním praclíka, a obdivovaním kostolov, ktorých tam je pomerne veľa z rôznych umeleckých slohov.
Večer som sa stretla s jednou slečnou z univerzity ktorá tam žije a išli sme do reštaurácie, že spravím si ochutnávku bavorskej kuchyne: zemiakové knedličky, špicle a samozrejme pivo! Pivo síce rada nemám a v živote som ho skúsila tak 2,5 krát ale keď v Bavorsku tak v Bavorsku aspoň nejaké to jedno deci.
Čo ma ale ráno neminulo ma nemunulo ani večer, a to malá nepríjemnosť s čašníkom ktorý odmietol prijať mojich 20 centov skladajúcich sa z 5 centoviek, (keď sa nedalo na kartu platiť menej ako 10 eur, tak som naškriabala čo bolo a jemu sa to jednoducho nepáčilo) .Tak nahnevane mi povedal že takto sa platí v obchode a nie v reštaurácii že čo si myslím, no známej priateľ to s časníkom slušne vyriešil a teda pokoril sa a zobral si tie drobáčky, veď predsa aj to sú peniaze.
Večer sme si ešte dali prechádzku a dvojica mi poradila čo sa ešte oplatí vidieť.
Prvý stresový moment nastal, keď som prestupovala v Kolíne kde som dve hodiny čakala na autobus, jedna tabuľa hovorila že chodí každý deň, no druhá povedala že tento autobus dnes nejde. Tak som sa trochu vystrašila čo bude. Po dvoch hodinách prichádzal čas autobusu, a nikde nič a už to začínalo... Čo teraz? Kúpim si predraženú letenku ? Zavolám pani Merkelovej či mi niečo neporadí? Po 20 minútovom meškaní autobus prišiel a srdce som mala na mieste. Čo bolo super, autobus bol pekný, dvojposchodový, čistučký, a klimatizovaný a cestu som si krátila čítaním, kreslením a robením zápiskov do denníčka (koľko nemeckých miest za noc som prešla, ako veľmi som bola unavená, dlhá sekundy v autobusovom wc...).
No hľa tu prichádza druhý stresový moment; na noc som si dala nabiť telefón, prišli sme do Mníchova na stanicu, telefón mŕtvy "vďaka" môjmu neúspešnému káblu z Primarku. Vystúpila som, a rozmýšlala som čo robiť, na stanici nebola židana wifi, tak som vyšla na ulicu a moja mp3ka resp. záložný iphone 4 , náhodne chytil wifi a vďaka mapám som bola čoskoro v hoteli. Tu som nabila telefón cez notebook, počkala na 9:00 kým sa otvorí Apple Store aby som si išla kúpiť poriadny kábel. Tak som teda polomŕtva vyrazila do upršaného, pochmúrneho, mníchovského, pondelkového rána. Kábel kúpený a že si skúsim dať kávu aby ma aspoň kúsok prebrala (kávu často nepijem a nikdy som necítila účinok žeby som z nej mala nejakú enerdžy, zvláštne) z tej kostidolámanej noci v autobuse. Keď som sa ale v menu dočítala že káva stojí 4,50 čo ma dostatočne prebralo išla som do Mcdonaldu kde som si ešte dobila telefón a pri (predsalen káva) cappuccine rozmýšlala čo teda dnes vymyslím. Po rozjímaní som sa vybrala späť do hotela kde som sa zmohla na sprchu a 6 hodinový spánok. Keď som sa prebudila, už som mala pokojný pocit že už je všetko dobre. Dala som sa do poriadku a vybrala objavovať Mníchov.
Bolo krásne, slnečné poobedie ktoré som si maximálne užila prechádzaním uličiek, chrumkaním praclíka, a obdivovaním kostolov, ktorých tam je pomerne veľa z rôznych umeleckých slohov.
Večer som sa stretla s jednou slečnou z univerzity ktorá tam žije a išli sme do reštaurácie, že spravím si ochutnávku bavorskej kuchyne: zemiakové knedličky, špicle a samozrejme pivo! Pivo síce rada nemám a v živote som ho skúsila tak 2,5 krát ale keď v Bavorsku tak v Bavorsku aspoň nejaké to jedno deci.
Čo ma ale ráno neminulo ma nemunulo ani večer, a to malá nepríjemnosť s čašníkom ktorý odmietol prijať mojich 20 centov skladajúcich sa z 5 centoviek, (keď sa nedalo na kartu platiť menej ako 10 eur, tak som naškriabala čo bolo a jemu sa to jednoducho nepáčilo) .Tak nahnevane mi povedal že takto sa platí v obchode a nie v reštaurácii že čo si myslím, no známej priateľ to s časníkom slušne vyriešil a teda pokoril sa a zobral si tie drobáčky, veď predsa aj to sú peniaze.
Večer sme si ešte dali prechádzku a dvojica mi poradila čo sa ešte oplatí vidieť.
Radnica alebo skôr Rokfort? :O
Na druhý deň po mňamóznych raňajkách som si spravila hodinovú peši túru do BMW múzea. Nemecká, skúsime to nazvať neochotnosť sa prejavila druhý krát, a to pri kupovaní lístka do múzea, pani pri pulte ma ani nepozravila ani neodpovedala na nič verbálne čo som sa jej spýtala, jedine robila neverbélne srandy ako pokývnutie hlavou a vytrhnutie mi karty z ruky keď som sa spýtala či môžem platiť kartou. No nevadí, na múzeum som sa veľmi tešila a skutočne ma očarilo. Dozvedela som sa tam históriu firmy, biznisové stratégie a videla krásne modely.
Po vyše dvoch hodinách v autománii som si prešla nedaľeký Olimpyjský park a vybrala som sa späť do centra, konkrétne do Anglickej Záhrady ktorá je vraj najvačší park v Európe čo môžem potvrdiť, veľa zelene, jazierok, možnosť ľahkého stratenia + bola tam super energia.
Neskôr som sa ešte túlala uličkami a užívala si nemecký vzduch.
Po ceste som sa zastavila kúpiť si nejaké dobroty a išla si oddýchnuť na izbu. Na večer som sa vybrala do mesta ochutnať trošku večernej atomsféry, ktorú sprevádzalo veľa pouličných umelcov, tam harmonika, tu harfa, a zase vedľa jazzová kapela. Všetko bolo pekne nasvietené a celkovo som si to príjemne užívala. Okrem iného ma oslovili traja muži po 50tke či nejdem na pohárik, čo som sa aj trochu vystrašila aby ma náhodu nesledovali, tak som išla zatiaľ asi na najlepšie Mcflurry na svete ktoré ma upokojilo, a potom som už išla späť do hotela ktorý bol naštastie len päť minút od centra.
Stredové ráno som začala znovu vynikajúcimi raňajkami, rozlúčila sa s Mníchovom a vyrazila smer stanica -> autobus -> terminál 1 kde nastal znovu stress moment keď som videla aké to letisko je gigantické a môj let ide z terinálu 2. Už som myslela že sa tam peši nedostanem no naštastie milá pani na informáciách mi poradila ako sa tam dostať a ani za necelých 15 minút som tam prišla v poriadku peši.
Mníchov na mňa zapôsobil naozaj zaujímavo, centrum, kultúra, parky celkovo je to krásne miesto. Jediné čo ma na výlete zamrzelo bolo, pár vecí kedy som sa tak trochu stratila a domáci ľudia, no ľudské správanie neovplivníme a určite každý má dôvod na to ako sa v danej situácii správa, tak je to samoška pochopiteľné, a predsa len čo sa týka "stratených" momentov aj to patrí k dobrodružstvám ! :)
Po vyše dvoch hodinách v autománii som si prešla nedaľeký Olimpyjský park a vybrala som sa späť do centra, konkrétne do Anglickej Záhrady ktorá je vraj najvačší park v Európe čo môžem potvrdiť, veľa zelene, jazierok, možnosť ľahkého stratenia + bola tam super energia.
Neskôr som sa ešte túlala uličkami a užívala si nemecký vzduch.
Stredové ráno som začala znovu vynikajúcimi raňajkami, rozlúčila sa s Mníchovom a vyrazila smer stanica -> autobus -> terminál 1 kde nastal znovu stress moment keď som videla aké to letisko je gigantické a môj let ide z terinálu 2. Už som myslela že sa tam peši nedostanem no naštastie milá pani na informáciách mi poradila ako sa tam dostať a ani za necelých 15 minút som tam prišla v poriadku peši.
Mníchov na mňa zapôsobil naozaj zaujímavo, centrum, kultúra, parky celkovo je to krásne miesto. Jediné čo ma na výlete zamrzelo bolo, pár vecí kedy som sa tak trochu stratila a domáci ľudia, no ľudské správanie neovplivníme a určite každý má dôvod na to ako sa v danej situácii správa, tak je to samoška pochopiteľné, a predsa len čo sa týka "stratených" momentov aj to patrí k dobrodružstvám ! :)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára